Nemám na svoje detstvo do takých 10-tich rokov veľa jasných
spomienok. No tie, čo mi ostali, sú spojené s knihami. Keď som mala dva a pol,
vyberali mi nosnú mandľu. Nič som necítila, ale vrieskala som ako najatá a naši
ma cestou z nemocnice zobrali do najbližšieho kníhkupectva na našom
sídlisku a kúpili mi za statočnosť knihu Čerešničky. V prvej triede
ma ocko zapísal do knižnice,
tá bola hneď vedľa spomínaného kníhkupectva. Táto pamäťová stopa je stále veľmi
silná a za tie roky už viem veľmi dobre, prečo. S malými prestávkami (hoci
niekedy aj niekoľkoročnými)som oproti ostatným vždy čítala nadštandardné počty
kníh. Dnes zaberá knižnica v byte viac miesta ako šatník. Už vyše roka
nosím pri sebe vždy Kindle a čítam všade tam, kde sa to dá. V aute,
pri varení, pri žehlení, pri walkingu počúvam knihy do ucha. Keď čítam knihu,
vidím ju ako film, mám predstavu o tom, ako vyzerajú jej hrdinovia, aj o tom,
aký majú hlas. A pokiaľ je to fakt dobrá kniha, pri neskoršej spomienke na
ňu doslova fyzicky cítim, ako sa mi zastaví dych. (To so mnou robí napríklad aj
Vila Tugendhat a iné skvosty
funkcionalizmu.) Na tomto mieste budem písať hlavne o knihách, ktoré mi
berú dych, lebo chcem spraviť aspoň niečo pre to, aby ho brali aj vám.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára